Článok bol uverejnený v denníku SME v regionálnom spravodajstve MY Trnava.
Celý článok si môžete prečítať na https://mytrnava.sme.sk/c/22316457/od-statu-ocakavaju-viac-bez-unie-by-ani-neexistovali.html

So súhlasom autora zverejňujeme na našom webe pasáž týkajúcu sa Slovenskej chránenej dielne.

TRNAVA Pohľadnice, koberce, pracovné odevy, športové dresy, knihy, modely lietadiel či masáže, poradenstvo a mnohé ďalšie. Chránené dielne ponúkajú široký sortiment predmetov i služieb. Ide o pracovisko, kde minimálne polovica zamestnancov má nejaký zdravotný hendikep.

Michal Kudlej pracuje v Slovenskej chránenej dielni v Piešťanoch ako grafik. Hoci patrí medzi špičku vo svojom obore, prácu si roky nevedel nájsť. Dôvod? Trpí ojedinelým takzvaným KID syndrómom. Nepotí sa, nemá vlasy, ochlpenie ani mihalnice, má extrémne suchú kožu a narušený sluch. „Nezapadal som nikde. V bežných firmách skrátka nemajú čas sa venovať postihnutým,“ povedal Michal. V chránenej dielni našiel svoj druhý domov. „Lepšie sa tu zaradím, porozprávam, strávim čas s ľuďmi, ktorí sa ma nestránia,“ dodal s tým, že v bežnej firme sa vždy obával izolovanosti. „Práca pre mňa nie je o peniazoch, ale hlavne o tom, že som v spoločnosti, medzi ostatnými, nie som sám doma. Keď pracujem a sústredím sa, nemyslím na to, čo mi je,“ zdôveril sa. A takýchto príbehov je v chránených dielňach viacero.

Práve Slovenská chránená dielňa v Piešťanoch je jedna z najväčších, zamestnáva až 25 osôb s rôznym zdravotným postihnutím. Od psychických porúch až po cukrovku. Zamestnanci tu pracujú v piatich základných dielňach – v krajčírskej, reklamno-grafickej, montážno-baliacej, cukrárenskej a kreatívno-dekoračnej. Celé to riadi Richard Kopún, ktorý nám popísal radosti i starosti fungovania takejto firmy.

V Slovenskej chránenej dielni si najčastejšie objednávajú výrobky a skužby firmy, ktoré takto využívajú možnosť takzvaného- náhradného plnenia. Slovenské zákony totiž prikazujú firmám s viac ako dvadsiatimi zamestnancami zamestnať človeka so zdravotným hendikepom, alebo si môžu práve v takejto chránenej dielni objednať takéto výrobky v zákonom stanovenej sume a takto podporiť zdravotne znevýhodnených ľudí.

„Nie sme žiadny stacionár. Pracujeme na profesionálnej báze, klienti si totiž vyžadujú kvalitu,“ popísal Kopún. O zamestnancov nemajú núdzu. Uprednostňujú ľudí z Piešťan a blízkeho okolia, kvôli dochádzke. V priebehu jedného týždňa im zaklopú na dvere aj traja hendikepovaní, ktorí by sa chceli zamestnať. Nie všetkým však vedia vyhovieť. Čo sa týka samotnej práce, majú svoje zásady. Práca nesmie škodiť zdraviu, zakladajú si na úprimnosti a vzájomnej interakcii. Práve vzťahy či väzby medzi zamestnancami sú veľmi dôležité. Súčasťou práce sú rôzne benefity, či už masáže, výlety či iné, ktoré často absolvujú spolu.

„Za tie roky, čo sa tomu venujem, sa veci dosť zmenili. A myslím, že k lepšiemu,“ skonštatoval Kopún. Spomenul napríklad jednoduchšie vybavovanie dotácií z eurofondov, kedysi to bývalo administratívne oveľa náročnejšie. A považuje súčasnú podporu štátu takýchto chránených dielní za dostatočnú? Kopún odpovedal vyhýbavo. „Ako sa to vezme. Musíme fungovať s tým, čo nám štát poskytne.“

Je teda niečo, čo by chcel zmeniť? Určite áno. Okrem iného, poukázal aj na kategorizáciu postihnutých osôb. Rebríček vytvorila Sociálna poisťovňa, podľa ktorej sa určuje, komu priznajú čiastočný a komu plný invalidný dôchodok. „Napríklad nepočujúcich či ľudí trpiacich miernou demenciou zaradili medzi čiastočne postihnuté osoby. Dostávajú preto iba polovičný dôchodok. Aj napriek vážnemu hendikepu. Takýto ľudí, samozrejme, máme, ale väčšinou na nich musíme doplácať, pretože na základe ich postihnutia, hoci je vážne a obmedzuje jeho pracovnú pôsobnosť, aj napriek tomu mu poisťovňa uzná iba polovičný dôchodok,“ vysvetlil. A to by sa malo zmeniť.

Ďalej je tu aj náhradné plnenie, ktoré často využívajú veľké firmy na konci kalendárneho roka. „Tu zasa ide o to, že väčšina týchto firiem sa ozve práve pred Vianocami. A potom sa musíme „naháňať“. Ak by to bolo rozdelené proporčne počas celého roka, fungovalo by to oveľa lepšie a flexibilnejšie,“ skonštatoval s tým, že by stačilo pridať ešte jeden termín náhradného plnenia, napríklad niekedy v polovici roka.

Podľa Kopúna, ešte donedávna mali až 70 percent objednávok práve vo štvrtom kvartáli, teda na sklonku roka. V posledných rokoch sa to pomaly vyrovnáva.

Poukázal aj na fakt, že aj napriek svojim bohatým skúsenostiam a veľkému kolektívu, sa nedokážu dostať k štátnym zákazkám. A v čom je problém? „Vo výberových konaniach je jednou z podmienok aj preukázanie skúsenosti. A to vyžadujú tak, že musíte ukázať nejakú faktúru za desaťtisíce eur. Napríklad istá spoločnosť prednedávnom žiadala doložiť faktúru na 100 tisíc eur, kto chcel získať zákazku na výrobu reklamných materiálov. K štátnym zákazkám sa preto nedokážeme dostať,“ skonštatoval Kopún. Bez podpory z Únie by vraj nemohli existovať. „Keď by sme odrátali dotácie, boli by sme v strate. Z týchto peňazí kryjeme určitú pomalosť či neefektívnosť zamestnancov,“ zhrnul Kopún.

(fotografie: Peter Briška)